Spomienky novembra z telefónu

Ani neviem ako tento mesiac rýchlo ubehol. Možno to bude znieť ako klišé, ale tento mesiac som sa toľko naučila..či už po tej fyzickej alebo po tej psychickej stránke. Stále však bojujem niekedy sama so sebou a búcham si hlavu o stenu čo som si to zase na seba vymyslela, prečo nejdem tou ľahšou cestou a stále si vyberám tú ťažšiu. Asi to tak má byť, život mi to tak prináša, ale stále bojujem a stoja pri mne ľudia, ktorých nechcem sklamať...

Počas tohto mesiaca ma opäť chytila “zariaďovacia“ nálada a tak som nám kúpila pár dekorácii v Pepcu. Samozrejme, že keď som prišla domov som hneď špekulovala ako to umiestniť tak, aby to zapadalo do nášho štýlu. Zároveň nám prišiel predčasný vianočný darček – skrinka do obývačky od mojej sestry a tak som opäť skladala nábytok a trochu prestavila našu obývačku. 

S mojim Petim sme si trošku vyšli na rande, ktorých je menej a menej, pretože čím sme starší a aj tým, že sme každý deň spolu na rande nechodíme. Skôr naše “rande“ je keď si pozrieme spolu nejaký film alebo trávime čas cez víkend spolu.

Práve cez víkend sme si urobili s Petim domáci hamburger a chutil fakt skvelo. 

Východ slnka a takýto parádny výhľad. To je moje.

V práci mám momentálne rušné obdobie. Končí sa rok a je toho celkovo na mňa veľa, ale snažím sa bojovať. Počas dňa sa teším vždy na obed kedy si trochu vydýchnem, prehodnotím negatívne myšlienky z práce a po príchode do kancelárie začínam odznova, ale už s iným pohľadom. 

Počas obednej pauzy som si kúpila takýto kvet, ktorý nám “pristál“ v obývačke. Poviem Vám úprimne ak neviete čo mi kúpiť kúpte mi kvet,kaktus alebo nejaké doplnky do domu. S tým vždy zabodujete. Ja som sa v tom zariaďovaní, dekorovaní našla a neskutočne si to užívam.

Najväčším krokom/zmenou bolo to, že som predala moju srdcovku – zrkadlovku. Veľa som nad tým premýšľala, ale nakoniec som sa rozhodla tak, že poslúži niekomu inému. A musím povedať, že je v dobrých rukách a to ma teší na tom najviac.

Tento mesiac bol aj mesiacom odchodov. Počas októbra nám odišiel náš člen rodiny – náš kocúr, za ktorým je nám neskutočne ľúto. Bude to už skoro 2.mesiac čo odišiel a neprišiel naspäť domov a tak sme si doniesli domov mačku Ebi. Tú už tiež nemáme. Ušla nám keď sme boli v robote. Ani Vám tu nebudem písať ako som plakala za kocúrom aj za Ebi. Tak aspoň trochu sa vytešujem keď prídeme k Petiho rodičom a pritúlim si ich kocúra. Ten mi to prázdno trochu vynahradzuje.

Keď ešte nebol vonku mráz robili sme poriadky v našej záhrade, rozbíjali sme čo prišlo pod ruku, ukladali drevo a poviem Vám, že každým dňom je to tu krajšie a krajšie. Je to síce makačka, ale stojí to za to keď vidíte ten výsledok.

No a prechádzame k tej horšej časti. Absolvovala som zubára kde som nedopadla najlepšie. V strese som si počkala pokým ma sestrička zavolá dovnútra a našla mi na zube kaz. Objednala ma na 4.12. čo je budúci týždeň a ja už teraz som v strese,bojím sa tej bolesti. Vravela síce, že kaz je maličký, ale aj tak. Už to chcem mať za sebou.

Celý november sa niesol v znamení školení. Neviem či je to pozitívne alebo negatívne, ale keď vidím tie ženy, ktoré pracujú v tomto obore 10-20 rokov a možno aj zo sna rozprávajú čísla účtov z účtovníctva je to skôr deprimujúce. Dúfam, že raz budem aj ja tak namakaná ako oni. Ak to teda prežijem.

Ako hodnotíte mesiac november vy?