Tehotenský denník/1. trimester

14. mája 2019

Posledný týždeň sa cítim čudne, tak nejako inak ako doteraz. Nemám na nič chuť, síce na obed som hladná, ale keď už obedujem nezjem toho veľa. Nemám energiu toľko čo som mala, ale beriem to tak, že je to iba nejaké blbé obdobie a možno už zajtra bude lepšie. Neprechádza to ani po ďalších dňoch a po všetkých tých myšlienkach čo to môže byť /tie vám tu nebudem rozpisovať haha/ som zablúdila do môjho šuflíka a zobrala krabičku. Bol večer, Peti bol ešte v garáži pri aute a tak v prípade môjho “nápadu“ keby to nie je ono aspoň nebude vedieť čo ma napadlo. 
Položila som test na umývadlo s tým, že asi to bol fakt blbý nápad a išla som do obývačky kde mi práve odpísala kamoška Moni. Odpísala mi, že majú malé tajomstvo a čakajú bábätko. Neskutočne som sa potešila a zároveň ma chytila malá nostalgia, že sme už fakt dospelé, máme svojich manželov a z tých malých dievčatiek, ktoré sa hrávali s bábikami sme vyrástli na dospelé ženy, ktoré si budujú rodinu. No a keď mi toto Moni napísala išla som sa pozrieť na výsledok môjho "nápadu" s tým, že aspoň vylúčim možnosť, že tie moje “stavy“ nespôsobuje toto.
Kvokla som si, oprela som sa o stenu a pustila sa záplava emócii, ktoré neviem opísať.  Svietili tam dve čiarky a ja som nemohla tomu uveriť ako dve čiarky dokážu zamávať a zmeniť život. Nebudem Vám tu písať vyslovene to, že sme to neplánovali. Chceli sme rodinu to určite len sme si nemysleli, že to príde tak "jednoducho" a tak skoro. Čítala som rôzne články od blogeriek aj od mamičiek, ktoré s otehotnením mali veľký problém keď chceli, keď začali plánovať a nešlo to. My sme sa o tom už s Petim bavili, ale povedali sme si, že tomu necháme voľný priebeh, že to nebudeme siliť a keď to má prísť tak to príde. To bol konkrétne december kedy sme mali takúto debatu, pretože dovtedy sme boli rozhodnutí, že s bábom počkáme. Popravde bála som sa, že či je všetko ok a budeme môcť mať bábo keď som čítala a počula od báb, že stáva sa, že práve keď chcete nejde to, ale po tejto debate kedy sme si povedali s Petim ako to cítime to zo mňa opadlo. Preto to bolo pre nás aj ne/čakané prekvapenie keď sme to zistili a sme za to neskutočne vďační. 
Neskôr potom ako som sa trochu spamätala som sa chystala za Petim do garáže. Nečakajte, že moje oznámenie bolo ako z tých amerických videí a ani žiadne prekvapenia som nechystala, pretože tú novinku som Petimu nemohla už ani o sekundu viac tajiť.

Najskôr som Petimu povedala, že som písala s Moni a že čakajú bábo, no a potom prišla tá časť kedy som ostala chvíľu ticho. Peti sa na mňa zahľadel s tým, že či sa niečo deje. No a potom som mu podala nervózne test. Začal sa smiať, že čo to znamená /pritom vedel čo to znamená haha/. A či naozaj? Obaja sme boli prekvapení, ale prekvapenie vystriedala radosť z toho malého zázraku a šťastia čo prišlo do našej rodiny..že už nebudeme len my dvaja, ale o chvíľu traja = ozajstná rodina. Samozrejme, že sme to všetko čo sa udialo za tých pár minút brali s rezervou, pretože som to ešte nemala doktorom potvrdené, ale ženská intuícia nesklamala a v tom momente ako sme to mali potvrdené sa začalo v našom vzťahu niečo nové, nepoznané, ale zároveň krásne. A ten zvyšok si nechávame pre seba, ale nebojte sa to by som nebola ja, aby som sa s vami aspoň o niečo z tohto obdobia nepodelila.
No a ako prebiehal môj prvý trimester?

5. – 6.týždeň – nedá sa to určiť presne, ale niekedy medzi týmito týždňami som zistila, že som tehotná. Oznámili sme to rodičom, pretože sme si to tajomstvo nechceli nechávať pre seba a presne v tento týždeň som dostala od mojej maminy knižku pre budúce maminy. Ocino odkedy sa dozvedel, že som tehotná sa ma pri každom stretnutí pýta na bábo, sleduje moje rastúce bruško a vždy mi pripomienkuje, aby som sa šetrila a dávala na seba pozor. 

7.-10. týždeň – tieto týždne boli pre mňa neskutočne náročné. Ranné nevoľnosti sa dostavili po týždni kedy sme sa dozvedeli, že čakáme bábätko. Nechutilo mi vôbec jesť a už hneď ako som vstala o 4-5,00 hod. ráno som si musela dať aspoň nejaký suchár, aby ma to opäť nechytilo.. Niekedy pomohlo, niekedy nie, ale aspoň som to skúsila. Z jedálnička som vylúčila syr, ktorý ako som zjedla som utekala na wc, snažila som sa zase jesť viac ovocia. Chladničku som otvárala so zapchatým nosom haha. Teraz sa nad tým smejem, ale bolo to fakt hrozné. Nulová energia bola ako "bonus". V práci som sa snažila premôcť, ale po príchode domov som len ležala až som sa miestami cítila hrozne, pretože Peti stále niečo robil, ja som len ležala a cez víkend som max. navarila, povysávala, dala prať a opäť si ľahla. Cítila som sa akoby ma prešiel parný valec, nemohla som sa na seba ani pozerať, pretože som samozrejme s nevoľnosťami schudla, zhoršila sa mi pleť - druhá puberta, nemala som náladu na nič. Večer som zaspávala už medzi 6-7 hodinou, v noci som kukala do plafónu a keď som ráno vstala rovno som si to zamierila na wc. 
11.týždeň – Peti mi odišiel do Žiliny na 5. týždňový kurz /našťastie aspoň cez víkend chodil domov/ a so mnou to bolo raz dobre a raz zle. Chytila ma menšia panika, že koľko to ešte takto zvládnem, pretože moje telo som nespoznávala. Nemám žiadne špeciálne chute, skôr nechuť k jedlu a jem preto lebo musím. 

12.týždeň – v tomto týždni som nazbierala odvahu a povedala som to v práci. Po tom ako som to povedala našej pani riaditeľke som to oznámila aj kolegyni, s ktorou sedím v kancelárii, aby pochopila, že tie moje posledné týždne plné nechuti do jedla, bolesti hlavy a celkovo tej mojej malátnosti nie sú tým, že mám nejakú skrytú chorobu, ale je to tým, že som tehotná. V tento týždeň sme to oznámili našim starým mamám a mojej kamoške Moni s manželom. Sme dlhoročné kamošky a tá jej reakcia bola ako z filmu haha. V ten deň nám oni oznámili pohlavie ich bábätka tak sme sa radovali spolu.
Moje ranné nevoľnosti už našťastie neboli každé ráno, ale v tomto týždni ich bolo 2-3x. Po príchode z práce som si však musela vždy aspoň na hodinu ľahnúť čo sa nezmenilo.

13.týždeň – keď už som si myslela, že pomaličky ranné nevoľnosti ustupujú, ochorela som. Chytila ma neskutočná nádcha a samozrejme kašeľ. Vedela som, že nemôžem si dať žiadne lieky ani sprej do hrdla, ktorý ma vždy postavil na nohy. Naordinovala som si vincentku do nosa a pila som litre čaju s citrónom. Skončilo to až tak, že som bola týždeň na maródke, pretože mi to vôbec neustupovalo. Ešte ku koncu týždňa som stále kašlala, ale aspoň ako tak som už dýchala nosom. Čo bolo asi najhoršie počas tohto týždňa je, že som sa bála o naše bábo, aby bolo všetko v poriadku aj keď som chorá.

Tak a taký bol môj prvý trimester. Za fotky ďakujem mojej kamoške Moni.

Mám tu medzi vami nejaké tehuľky? Bavia vás takéto články? Nebojte sa nestane sa z tohto blogu mama-blog, ale tým, že je to teraz súčasťou môjho života bude to aj súčasťou blogu.


2 komentáre

  1. Blahoželala som ti už na Insta, budete krásna rodinka. :) Inak som padla na zadok z tohto outfitu, úžasný!

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem Vám za komentár :)

© Zuzi Černická. Design by FCD.