25

Je sobota..vstávam bez budíka už okolo 7,00. Ako vždy sa pozriem na Petiho..ten ešte stále spí. Zvyčajne sa zobúdzam cez víkend prvá a čakám kedy konečne aj Peti odlepí očí /haha/. Toto ráno akoby cítil, že je to môj deň a vstane po mne cca o 10 min. neskôr /úspech/. Popraje mi ako prvý všetko najlepšie a ešte nejakú hodinku ležíme vedľa seba. Rozprávame sa. O živote, o tom ako čas rýchlo uteká..veď od 1. augusta to bude/bol/ rok čo už spolu zdieľame spoločnú domácnosť, riešime každodenné problémy a zase naopak tešíme sa z úspechov – z našich úspechov.

Poviem vám pravdu..neuvedomujem si to, že mám už 25, máme kde bývať, máme prácu, psa a mačku po ktorých som vždy túžila, máme okolo seba naše rodiny..a čo je podstatné máme jeden druhého už vyše 5 rokov..človek by mal byť fakt viac vďačnejší a nebrať veci, ľudí ako samozrejmosť..

Šoférujem..vedľa seba mám kamošku Moni. Ideme na fotenie, aby som vám konečne mohla napísať nový článok. Lebo vždy si hovorím, že konečne toto bude ten deň kedy budem poctivá, budem písať články a znova rozbehnem blog..ale zase prídu dni, povinnosti a opäť to tu zase chátra. Už nemám také voľné dni ako keď som bola vo Zvolene. Teraz dávam skôr prednosť rodine, povinnostiam okolo domu a to, že som v práci mi zaberie polku dňa. Ale verím, že ten správny čas ešte príde a pôjde to.

..po fotení ma Moni pozvala do miestnej pizzérii. Dali sme si šalát a preberáme všetko čo sa momentálne deje okolo nás. Moni je moja kamoška už od škôlky. Prešli sme si všeličím, ale aj keď sme sa odlúčili stále sme kamošky, ktoré si dokážu povedať čokoľvek – a to je to najdôležitejšie..

A čo si ja prajem do ďalšieho roku? To, aby som si viac vážila samú seba, aby som sa tešila z maličkostí a užívala si prítomný okamih.

Fotky fotila Moni