Vianočné trhy vo Viedni

Prehadzujem sa už asi dobrú hodinu. Sú tri hodiny v noci a ja som od druhej hore. Tie myšlienky v mojej hlave sa nedajú zastaviť. Peti je vedľa mňa v siedmom nebi a ja mu niekedy jeho tvrdý spánok závidím. Tento mesiac som sa ešte poriadne nevyspala, pretože mám toho v práci veľa a klasika stresujem, aby som to všetko zvládla a mala všetko v poriadku. Našťastie už mám dovolenku /aspoň na chvíľu/ a ešte pár hodín a ideme do Viedne. Zaspala som..

Budím Petiho. Síce sme mali nastavený budík na 6,00hod., ale Peti ho vypol a spal ďalej. Ja som ho samozrejme nepočula. Je 8,15hod. Nevadí. Tak pôjdeme neskôr. Nechce sa nám vstávať a preto máme ráno pomalé. Konečne sa prinútim vyliezť z postele a postavím vodu na čaj. Umyjem sa, pozdravím psíka Tea a púšťam sa do chystania raňajok. Peti za tú chvíľu nakŕmil náš zverinec a prezerá cestu do Viedne. Najmä parkovanie, pretože toho sa obávame najviac.

Cesta ide v poriadku a bez komplikácii. S Petim sa rozprávame, taká naša klasika. Prichádzame do Viedni a zrazu sa premávka zhustila, autá kľučkujú a mne nie je už veľmi do smiechu. Našťastie sme rýchlo našli parkovisko neďaleko vianočných trhov pri radnici. Trhy sú plné, ale tešíme sa, že sme tu. Prechádzame sa, obzeráme stánky najmä tie s jedlom lebo sme hladní. Nakoniec vyhrali zapekané bagetky, ktoré sme zjedli trochu ďalej od toho hluku a “tlačenky“. Po chvíľke sme dostali chuť na niečo sladké. Kúpili sme si mix ovocia a s tým sme sa vybrali do malého parku pri trhoch. Tam boli kolotoče. Taký ten parádny veľký kolotoč z filmov, na ktorom som sa vždy chcela odviesť. Peti nám kúpil dva lístky a s takým úsmevom /ako vidíte na prvej fotke/ som si to s Petim uživala. Ten kolotoč bol pecka nápad /ďakujem Peti/.

Po vyše troch hodinách pomaličky kráčame samozrejme aj s malou magnetkou ako suvenírom k autu. Viedeň bola plná a s Petim sme už poslednú hodinu pekne vymrzli. Tie uličky sú však čarovné a atmosféra vo Viedni je perfektná.

Cesta je katastrofálna. Asi už dobrú druhú hodinu ideme v kolóne aut, ktoré kľučkujú a mne opäť zviera žalúdok. Volá mi sestra, že či žijeme.  ?? Vo Viedni sa totižto presne ako sme už sedeli v aute strieľalo. A to pár metrov od tých trhoch kde sme boli my. Človek si až v takýchto chvíľach uvedomuje aký je fakt život “krehký“. Stačí jeden moment a zmení sa všetko. Napriek tomu sme si Viedeň s Petim užívali naplno a o to to bolo krajšie, že prvýkrát ako manželia.

Už ste zažili atmosféru vianočnej Viedne?