Správny čas

Tak si tak ležím vedľa môjho Petiho a pozeráme film. Teo leží pri stolíku a odfukuje. Taká nedeľná večerná pohoda. Ako je u mňa zvykom – premýšľam. Táto nedeľa je však niečím iná. Tie pocity sa nedajú opísať, ale po dlhšej dobe som šťastná so všetkým tak ako je. Bez depiek, bez stresu, bez negatívnych pocitov. Proste pocit šťastia a pokoja...pretože všetko je tak ako má byť. Konečne. Všetko prišlo v ten správny čas.

30.januára 2019 bude už 5 rokov čo je blog mojou súčasťou. Kto by to bol povedal keď som písala prvé príspevky o výlete z Paríža, že ma to tak chytí a začne baviť. K písaniu blogu ma inšpirovala moja kamoška, ktorá si tiež písala svoj blog. Fotky boli všelijaké, príspevky rôzne a keď sa pozriem spätne na určité články vidím veľký kus cesty a zároveň posun v mojej tvorbe. Hoci to nebolo vždy pravidelné, často som mala pauzu, blogu som sa venovala ako koníčku, ako zahnať intrákovské ničnerobenie a keď príspevok videli aspoň 5 ľudia neskutočne som sa tešila, že to čo tvorím niekoho zaujíma haha. Priznám sa, že pár príspevkov zo začiatkov som vymazala, pretože vtedy ani z mojej rodiny, kamarátov nikto nevedel, že niečo také tvorím. Možno len mamina a sestra. Blog som písala ako denník a písala som niekedy až moc otvorene - bez servítky čo teraz sa snažím obmedzovať. Niekedy vám tu predsa len napíšem veci/pocity až veľmi otvorene a potom spätne nad tým uvažujem či som to s tou úprimnosťou neprepískla.
Sestru som neskôr nalomila na fotenie a vznikol môj prvý outfitový príspevok. Ďakujem ti. Úprava fotiek bola nulová, možno niekedy filter bez úprav haha. Fotili sme najmä v parku pri prechádzkach s mojím malým synovcom, pretože som nechcela aby ma niekto videl. Čo mi ostalo vlastne až doteraz, že pri fotení sa snažím nájsť také miesta, aby v okolí nebolo najlepšie ani nohy haha. Na tie pohľady som si akosi ešte nezvykla.
Keď som začala chodiť s Petim a povedala som mu o tom čo robím vo voľnom čase podporil ma a vlastne podporuje ma až do dnes. Prekvapil ma, pretože dovtedy som sa o tom hanbila hovoriť. Postupne sa z môjho priateľa stal aj môj fotograf, ktorý ma fotil vo Zvolene pri škole, v parku a fotí outfitové články dodnes. Vždy sa snažím, aby fotenie trvalo max 10min., aby ho to nenudilo a aby to nejako vydržal haha - baby blogerky ma určite pochopia haha. Ďakujem Peti. Fotky na blogu sú aj od mojej kamošky Moni, s ktorou občas vybehneme von a cvakneme pár fotiek za čo jej ďakujem.

No a ako blog vnímam dnes? Zuzi sa zmenila. Veď bodaj by nie 5 rokov je 5 rokov. Skončila školu, vydala sa, presťahovala sa, pracuje, zmenili sa jej postoje, názory, vníma veci a ľudí inak, váži si to, čo má a čo je hlavné je sama sebou. Nehrám sa ani na veľkú či malú blogerku. Je čo ešte zlepšovať, pracovať na sebe a plniť si sny. Snažím sa učiť upravovať fotky, spravovať sociálne siete, zachytiť emóciu a netváriť sa pri tom umelo. Niektorí si možno myslia, že čo to je odfotiť pár fotiek a dať na blog. Je za tým neskutočne veľa práce a to sa tomu nevenujem profesionálne. Obdivujem blogerov, ktorých živia sociálne siete a blog, pretože je to makačka.

Za čo som neskutočne vďačná ste vy – moja blogerská,facebooková a instagramová rodinka. Že ste tu so mnou, že mám tu čitateľov, ktorí o moje články stoja, baví ich môj instagram aj napriek tomu, že je to s pravidelnosťou príspevkov ako na húpačke. Dúfam, že vás budem stále baviť a že ja budem mať zase dostatok inšpirácie na to, aby ste tu boli stále so mnou. Prišiel ten správny čas to nakopnúť a verím, že vy my v tom pomôžete. Bola by som rada keby ste mi dali vedieť o tom ako ste našli môj blog, čo vás na mojom blogu baví a čo by naopak bolo dobré zmeniť. Ešte raz ďakujem.