Sedím potichu na gauči po celkom ťažkej noci. Keď je Kubi chorý je citlivý ešte viac a na plný nos, kašeľ reaguje plačom, potrebuje ešte viac túlenie a cítiť,že nie je sám. Matík je ako tak ok, ale tým,že sú neustále spolu a všetci spíme v jednej miestnosti čakám, že nás postupne odpáli opäť všetkých. Usrkávam si z horúceho čaju, prikryjem sa dekou, pretože moje hrubé, štrikované ponožky od babky som si nechala na poschodí v spálni a proste nechce sa mi ísť po ne a snažiac sa zastaviť hororové scenáre v mojej hlave mi akoby cinklo pred očami to ako narástli. Hrajú sa spolu s autami. Aj keď Kubi občas zafrfle, že mu Matík nabúra kolónu áut - hrajú sa spolu. Akí sú už veľkáči. Presne tento moment som si predstavovala pred rokom keď som mala obdobie plienok, kojenia, uspávania snažiac nájsť nejaký vhodný režim pre nás všetkých. Vtedy som si predstavovala toto. Presne toto. V hlave som si vravela ,,Zuzi vydrž. Aj toto obdobie raz skončí a tebe to bude chýbať. Už chýba. Veľmi. Ten pocit,že ten čas neviem zrýchliť v momente keď sa cítim naozaj “na prd” a spomaliť vo chvíľach keď cítim vďaku za to, čo mám. Že mám ich a viac nepotrebujem. Naozaj.
Zase sa niečo pokazilo. Opäť. Znova. Zase. Po miliónty krát. Už to ani nebudem počítať. Jednoducho už len chcem, aby toto už skončilo. Vidím nás sedieť v novej obývačke, chlapcov pozerať rozprávky a ja s Petim v objatí premýšľať kam vyrazíme na výlet, čo si uvaríme, či je potrebné pokosiť trávu a či je dnes ten deň vhodný na grilovanie v altánku. Ach, úúúž si to prosím naozaj!
Niekedy mi tieto behačky dajú zabrať. Ráno pripraviť raňajky,večeru do práce pre Petiho za asistencie Matíka. Zároveň pozerať jedným okom na hodiny, aby som nezabudla zobudiť Kubiho, vychystať ich, no ešte pred tým naštartovať auto, aby sa zohrialo a nebola v ňom zima, hygiena ich aj moja, vypočuť si, prečo nie je vhodné a nechce si obliecť tričko bez obrázka keď každý nosí len s obrázkom, ukecá ma a ja mu prezlečiem tričko, vypnúť auto, Matík štrajkuje,pretože nechce si umývať zuby, Kubi zas má problém s obúvaním a keď nakoniec víťazoslávne opúšťame dvor a zatváram bránu vtedy si uvedomím,že som zabudla vziať Kubimu pyžamo. Pondelok, vitaj.
Aj vás tak občas /dosť často/ vytočí drez plný riadu či plný kôš prádla keď máte pocit, že pred chvíľou ste oprali dve práčky a v tom dreze nič nebolo? Mňa áno a v poslednej dobe dosť často.
Po stolom sa mi klepú nohy, mám suchu v ústach, no napriek tomu stláčam tlačítko LIVE a trochu nervózna,ale o to viac šťastná, že to splnilo moje očakávania a bavilo ma to. Veľmi.
Nákup sáčkov do vysávača ma stálo jedno trochu ofučané dieťa a to druhé sa po nákupe vrhlo na skúšanie dvierok na práčke koľko vydržia. Prisahám, že tieto marketingové ťahy, kedy ešte aj v elektre majú Lego pri pokladni ma raz položia.
Zverejnenie komentára
Ďakujem Vám za komentár :)