Pár dní na východe

Je piatok, skoro 18,00 hod. a ja nasadám k Petimu do auta. Po dlhšej dobe smer východ, pretože nás pozvali kamaráti na svadbu. Viem, že v 9.mesiaci by sa už asi takéto výlety podnikať nemali, ale cítim sa dobre, bábo je v poriadku až na tie občasné kŕče v nohách, nespavosť, bolesť rebier a to, že medzi ľudí sa mi už akosi chodiť nie že nechce, ale necítim sa na to. Som rada doma, s mojim Petim, rodinou a môže za to možno aj to, že obliekanie je pre mňa čoraz ťažšie /nemám si čo obliecť/ a tie hormóny sú divočina. ALE ideme. Beriem to tak, že sme s Petim toto leto nikde neboli, stále sme robili len niečo doma a vypadnutie z reality nám príde obom vhod. A asi je to už aj posledný výlet v dvojici plus bruškáč.

Cesta prebieha v pohode. Nič ma nebolí, bábo sem tam kopne, ale inak je všetko tak ako má byť. Zbožňujem dlhšie cesty autom už len kvôli tým našim rozhovorom s Petim, pozorovanie krajiny a ľudí. Najhoršie sú pre mňa vždy Donovaly a cesta pri Ružomberku. Donovaly neznášam kvôli nezodpovedným vodičom, ktorí predbiehajú v zákrutách a vôbec si neuvedomujú čo sa môže stať, no a cestu pred/za Ružomberkom – tam je vždy kolóna áut a stále tam niečo opravujú. Ale zvládli sme to. Večer okolo 22,00 hod. prichádzame do cieľa našej cesty a unavení hneď zaspávame.

V sobotu ráno sme sa zobudili už okolo 7-dmej ráno, pretože nás čakala cesta do Sobraniec kde bola svadba. Peti skočil ráno kúpiť môj obľúbený koláč, on si kúpil samozrejme makovník a ja som nám zatiaľ chystala veci. Svadba dopadla dobre až na to, že mi večer začali opúchať nohy a tak sme išli na hotel. Zvládli sme to všetko celkom dobre. Samozrejme, že sme si tancovačku až tak neužili, pretože sme brali ohľad na to, že mám malú blšku v brušku, ale aj tak sme sa zabavili a neľutujeme, že sme boli.

18.8. 2018. Presne takto pred rokom to bol náš deň. Naša svadba. 18.8.2019 naše prvé výročie manželstva a ja som neskutočne šťastná, že mám pri sebe práve môjho Petiho, že je všetko tak ako je a že naša najväčšia láska je v brušku. Kto by to bol povedal, čo všetko ten rok prinesie. Nejako špeciálne sme tento deň neoslavovali, pretože si na to nejako nepotrpíme, ale  spravili sme si výlet do Košíc a na obed sme skončili na našej obľúbenej číne v košickom auparku.

Neodolali sme švéckym stolom a samozrejme, že Peti nemohol vynechať svoje obľúbené sushi. 

Po takej mňamke sme išli na prechádzku do centra. Milión ľudí, milión turistov, domácich, ale aj tak má toto mesto pre mňa veľké čaro a teším sa vždy keď sme tu. Páči sa mi námestie, tá pohoda, samozrejme fontána, uličky, kaviarne a síce je to mesto plné ľudí cítim sa tu vždy dobre a Petimu sa tu tiež páči.

Túto fotku som dávala aj na instagram. Ten pán ma zaujal natoľko, že som si ho musela odfotiť, pretože takto si ten život nejako predstavujem. Pohoda, kľud a užívanie si daného momentu.

Ani my sme neodolali a v jednej z kaviarní sme si dali skvelý koláč.

Nevyspatá Zuzi, ale happy s brušíkom.

Pri prechádzke na nás prichádzala únava, pretože sme po svadbe toho veľa nenaspali a tak sme náš výlet ukončili pri fontáne a išli sme naspäť k autu.

Na druhý deň sme sa vybrali na výlet do Poľska. Bol to spojený výlet s menšími nákupmi na trhoch. Konkrétne sme boli v Krosne kde sa priznám ma nič nezaujalo. Chcela som pozrieť ešte nejaké veci pre bábo a pre Petiho nohavice a košeľu, pretože nakupovanie oblečenia je pre neho ťažký oriešok. Možno to poznáte aj vy, ale môj Peti neznáša nakupovanie oblečenia a o skúšaní ani nehovorím. Väčšinou nakupujem pre neho z internetu alebo keď niekde idem tak mu pokúpim veci sama a on je rád, že nemusel byť pri tom. Na Poľsko sa ale tešil. Bol to jeho nápad keďže od nich je Krosno len kúsok. Pre neho sme kúpili všetko čo potreboval, pre bábo nič a ja som si kúpila kvetinu do skalky a vešiak do spálne, ktorý som zháňala veľmi dlho. Na nete som ho videla za 15-20e a tam som ho kúpila za 5e. No nekúp to, haha.

Po menších nákupoch sme sa išli prejsť do centra. Dali sme si perfektnú zmrzlinu - ja oreo MŇAM, Peti ľadovú kávu, ešte ovocný drink a po prechádzke námestím sme sa pomaličky vracali k autu.

No a v utorok nás čakala cesta domov. Mrzelo nás, že sme nemohli ostať dlhšie, ale mňa čakala v stredu kontrola u gyniho. Po ceste sme sa na obed zastavili na dechtároch kde som si nemohla odpustiť fotku na “móle“ keďže nám tento rok žiadna dovolenka nevyšla.

Ako to býva u nás zvykom, dali sme si bryndzové halušky, ktoré tu majú perfektné. Som neskutočne rada za tento výlet, že sme to všetko zvládli aj s bábom v brušku. Určite tam bol aj strach, obava či to všetko zvládneme, ale som rada, že v 9.mesiaci nemusím ležať a ešte sa to dá celkom vydržať aj keď sa už nevieme dočkať keď už bábo bude s nami. Stále si to akosi neuvedomujem čo sa deje, ale na druhej strane som neskutočne rada za to šťastie, ktoré spolu s Petim máme. A tento náš výlet hodnotím na 1 s hviezdičkou.