Môj život v riadkoch

Je noc. Konkrétne 2:40 hod. a ja sa zobúdzam na mrnkanie malého Kubiho. Ohlasuje sa na druhé kojenie. Potichu ho beriem do náručia, aby som nezobudila Petiho. Začal spávať s nami a už aj vtedy keď chodí na druhý deň do práce. Malý sa už budí v podobných intervaloch a tak som už po vyše mesiaci nastavená aj ja. Ovoniam ho a dám mu pusu. Zbožňujem jeho bábätkovskú vôňu. A to jeho zívanie a tie jeho očká, ktoré sa ma snažia zbadať v tme. Vždy sa ku mne pritúli a mrnká si. Akoby hovoril no dobre mama už ma toľko netúl, poď ma rýchlo prebaliť som hladný, haha. Sadám si do postele, Kubi sa na mňa nacucne a vtedy začínam premýšľania. O všetkom. Ako sa všetko odrazu zmenilo odkedy prišiel do našej rodinky Kubi. O ňom aký bude keď vyrastie. O tom aká som neskutočne šťastná, že ho máme. Ale aj o tom, čo počas materskej budem robiť ja. Jasné, že starať sa o Kubiho, o Petiho, ale zase nechcem, aby každý deň bol podobný = rovnaký a točil sa len okolo plienok a kojenia. Chcela by som robiť niečo aj v rámci sebarozvoja. Robiť niečo, čo ma baví. Venovať sa viac blogu? Sociálnym sieťam? Alebo sa vydať úplne inou cestou? Písať blog je náročnejšie v porovnaní s tým ako to možno vyzerá. Snažím sa byť na blogu úprimná, písať svoje pocity tak ako to naozaj cítim, ale na druhej strane nie každý tie moje pocity chápe, nerozumie im, pretože má na veci iný názor alebo naopak sa dokáže so mnou vžiť a vidí v tom z časti aj seba. Blog píšem pre seba, pre spomienky, ale zároveň dúfam, že tu mám aj ľudí, ktorí sa sem radi vrátia keď pridám nový článok, baví ich “môj život v riadkoch“ a možno ich aj trochu inšpirujem tým správnym smerom. Baví ma to len ma niekedy chytí “depka“, že to ešte nie je také aké by som chcela, aby to bolo...Z premýšľania ma vytrhne Kubi, ktorý sa odcucol a začína zaspávať. Chvíľu počkám na odgrgnutie a ukladám ho naspäť do postielky. Moju malú lásku – ten kúsok zo mňa..naozaj kúsok,pretože je fakt celý po Petim, haha. Chvíľu ešte počkám pokým sa Kubi "usalaší" a potom zatvorím oči už aj ja.