Mala som pocit,že sa odrazu všetko zavrelo, zatiahla sa obloha a tá hrča v krku sa nedala preglgnúť. Nevedela som nič povedať len sa spustil veľký plač. Bolelo to. Veľmi. Keď som videla ako ocino sedí na taburetke a oznamuje mi túto správu myslela som,že sa mi sníva. Sen, z ktorého som sa chcela ihneď zobudiť. Potom som ho už len vyprevadila. Zavrela za ním dvere, sadla si na zem a pozerala kamsi von z okna. Úplne nepríčetne. Ani som nepočula či sa už Kubi zobudil len ho o chvíľu doniesol Peti za mnou, aby ma poľúbil. Utrela som si slzy, nádychla sa a vlastne si už ani nepamätám čo sa dialo potom až na moment kedy sme prišli so sestrou za našimi a plakali sme. Všetci.
Plač.
Plač.
Najhorší deň.
Kubi ma s Petim odprevádza a ja sadám s roztrasenými kolenami do auta. Pár nádychov, výdychov a štartujem. Parkujem a s takými istými roztrasenými kolenami ma čaká aj ona. Zvládneme to. Len nech je to už za nami.
Vchádzam do dverí, vidím 4 tváre, ktoré sa na mňa pozerajú a je to zvláštny pocit. Vrátila som sa v čase. Beriem číslo a keď si prečítam zadanie aspoň na chvíľu sa dostaví pokoj.
Je to za nami. Úspešne za nami.
Kupujem šampanské s nejakými medvedíkmi na obale. Jahodové. Aspoň symbolicky na uzavretie jednej etapy aj keď v tomto období je to zvláštne niečo “oslavovať.”
Prichádzam na miesto kde je plno kvetov. Zapaľujem sviečku a so slzami v očiach mu hovorím, že som to zvládla. Utekám do auta, pretože to nezvládam. Neverím a neviem sa s tým zmieriť.
Silné objatie mi akosi dodáva trochu viac sily a upokojím sa pred tým ako sa Kubi zobudí. Ten vstáva s úsmevom a teší sa, že som už tu. Rozpráva mi čo všetko so starkou a starkým vymysleli a plný zážitkov odchádzame.
S Kubim prichádzame na stavbu za mojím naj. Ten ma víta s úsmevom a veľkou pusou. Znie to ako z filmu, ale naozaj sa veľmi tešil a hoci bol špinavý od práce objala som ho tak silno,že mi bolo jedno šiat, ktoré skončia hneď v praní. Máme to za sebou.
Bruško rastie a ja sa opäť snažím naladiť na tehu obdobie. Veď už len chvíľa a budeme spolu.
Sedíme všetci traja v aute a ideme smer malá dovolenka. Všetko sme nechali doma - povinnosti, prácu, starosti. A ideme. Kubi po chvíľke zalomí a ja sa dívam z okna na okolie. Snažím sa nemyslieť. Pokukujem po Petim do zrkadielka či je fajn, že sme sa zbalili a odišli sme. Či môžeme. Vyzerá pokojne..tak asi áno.
Chlapci spia. Kubi na novom mieste nemohol dobre zaspať a keď teraz konečne odfukuje ja nemôžem. Možno vám to príde zvláštne, ale stojím v kúpeľni, pretože v spálni je zatiahnutý záves a dívam sa z okna. Cez to malé kúpeľňové okno. Môžu byť 4 hodiny ráno. Už si prídem ako blázon a viem, že budem neskutočne unavená, s vačkami pod očami, máme ísť na výlet a ja pozerám von oknom. Verte mi. Aj keď to nedávam tak na sebe poznať toto obdobie je moje najťažšie v živote, ale snažím sa byť ako tak v pohode kvôli mojim chlapcom. Chce to čas.
Čas…
Zverejnenie komentára
Ďakujem Vám za komentár :)